06. 06. 2010
(2/116)

Príbeh koordinátorky a zdravotnej asistentky Márie Nazarejovej – Rómovia vám otvoria svoje srdce

Mária Nazarejová sa venuje pomoci Rómom priamo v osadách ako zdravotná asistentka od roku 2005. Býva v Kapušanoch, desať kilometrov od Prešova. V roku 2010 sa stala laureátkou ceny Gypsy Spirit v kategórii Čin roka. Túto prácu jej ponúkol starosta obce s tým, že je pre ňu ako šitá.  Roky ukázali, že mal pravdu. Sociálna práca – zdravotné otázky – rómska problematika – v tom všetkom sa Mária Nazarejová, bývalá majsterka krajčírskej dielne, naozaj našla.

Túto prácu nemôže robiť hocikto. Tým nechcem povedať, že ja mám niečo navrch, alebo niečo naviac. Tejto práci musíte uveriť, musíte jej uveriť srdcom. Je to viac, ako len stretávanie sa s ľuďmi. Zdravotný asistent sa venuje zdraviu. My tým, že do tých osád aj chodíme, ľuďom pomáhame. Keď vidíte matku s desiatimi deťmi, ktoré nemajú čo do úst, nepodáte jej liek, nezmeriate tlak, musíte jej pomôcť inak. Je to aj o tej dobrovoľnosti, charite; je to práca, ktorá vychádza z celého srdca. Človek musí mať otvorené oči a vidieť, čo sa deje okolo neho,“ hovorí o svojom poslaní Mária Nazarejová.

Začiatky neboli jednoduché. Rómovia však podľa nej radi privítajú niečo nové, niečo, čo ich posunie ďalej, čo má zmysel. Aj preto aktivity zdravotných asistentov prijímajú. Je to ako s ľuďmi všeobecne – niektorí majú záujem, niektorí tomu nevenujú pozornosť, iní aktívne spolupracujú.

Začínala som v osade, kde som nepoznala nikoho a nik nepoznal mňa. Mysleli si, že som nejaká kontrola. Utekali predo mnou, schovávali sa. Teraz je to však úplne iné. Vzťahy medzi nami sa zmenili. Niektoré by som prirovnala až k príbuzenským. Prídem do osady a tam malý chlapec kričí: „Mami, mami, tvoja sestra prišla!“ Mnohí mi prirástli k srdcu tým, akí sú priami a otvorení; všetko vám povedia, zdôveria sa,“ hovorí o svojich skúsenostiach zdravotná asistentka.

Na čo si za celé tie roky nezvykla, to je samotné prostredie, ktoré pôsobí v istom smere smutno. Ľudia tam žijú „akoby aj chceli a nedá sa…“ a človek má stále v hlave otázku, ako im pomôcť. Mária Nazarejová však radšej rozpráva o tom, čo je na tejto práci to pekné. „Pekný je na tom ten kontakt s človekom. Pri tejto práci sa s tými ľuďmi úplne zblížite, až nakoniec si získate jeho dôveru, on vám začne rozprávať nielen o tom, že ho bolí chrbát, ale aj o svojich pocitoch, o tom, čo ho trápi, čo by chcel. Rómovia sa vám otvoria, otvoria vám svoje srdce a začnú vám rozprávať o všetkom. A vtedy zistíte, že tá vaša práca je skutočne ocenená,“ doplnila Mária Nazarejová.

V roku 2010 získala cenu Gypsy Spirit. Na toto ocenenie svojej práce je do dnes hrdá. K malej Sandre sa vtedy nik nehlásil a preto musela ísť do detského domova. Márii Nazarejovej to nedalo a začala  hľadať príbuzných. Vypátrala jej babku a dedka, nakontaktovala sa s nimi, navštívili spolu Sandru, až si nakoniec zobrali starí rodičia vnučku k sebe a v súčasnosti žijú spolu „ako“ rodina. „Stále ich navštevujem, vidím, aká je šťastná, ako rastie. To je môj príbeh, na ktorý som hrdá.“

Rozhovor s Máriou Nazarejovou