3×3 ženy

Individualizmus a osamostatnenie: žijeme vo svete a v spoločnosti, ktoré si vyžadujú, aby sme so sebou zaobchádzali veľmi opatrne. Moje grafiky sa zaoberajú hľadaním – skúmaním ľudí a vecí nachádzajúcich sa v mojej blízkosti. V projekte 3 x 3 ženy a v spolupráci troch umelkýň vidím uskutočnenie tohto hľadania.

Ursula Fuhs, Rakúsko

—

Niektoré veci v živote sú veľmi nepravdepodobné, napriek tomu sa mi stávajú. Je to ako hra a ja nepoznám presné pravidlá. A ani neviem, či tú hru hrám ja alebo sa niekto hrá so mnou.

HRA

Do tejto hry sa môže zapojiť každý, každý je rovnocenný. Pozvala som Terezku, ktorá má 7 rokov, 21 ročného Mareka, 45 ročnú Zuzanu aj skoro 67 ročného Ivana. Pozývam aj Teba.

Pravidlá sú jednoduché:

• Nakresli svoju predstavu, ako vyzerá ON a ONA.
• Nakresli, čo sa medzi nimi deje.
• Nakresli, kde sa to deje.

A hra môže začať.

• Vyber si z vedierka variáciu ON a ONA (je možné x počtov ON a x počtov ONA).
• Vyber si, čo sa medzi nimi deje.
• Vyber si, kde sa to deje a skladaj variácie: smiešne, boľavé, láskyplné, trápne, blbé, logické, nevyhnutné…aké chceš.

Je to jednoduché, veď to žijeme každý deň. Iba teraz máme výhodu, môžeme sami tvoriť pravidlá.

Nezneužiť!

Saša Petrovická

22 fotografií pochádza z cyklu Denník pozemšťanky, ktorý vzniká od samotného počiatku, kedy som začala fotografovať. Sú to záblesky okamihov, ktoré by som si inak dnes už nepamätala. Ďakujem im za to, že sú. A taktiež ďakujem Soničke a Ivane (pozn. Soňa Horňáková, Ivana Konská), že sa nechali unášať obrazmi. Zdá sa, že i keď sme tri, ako Tri oriešky pre Popolušku, tak ako oriešok skrýva v sebe zakaždým niečo iné, aj my sme rôzne. Aj keď z jedného rodu, plodu. Je to vzrušujúce bádať na rovnakej pôde obrazov a vidieť iný priestor, príbeh a čas. Mnoho otázok a ešte viac odpovedí. Nemá to koniec… ale k čomu sú dobré konce. Želám Vám, aby sa denník pozemšťaniek zapĺňal deň ku dňu hebkejším žmurknutím.

Miriam Petráňová

…každá z našej trojice sa na danú tému v tomto projekte pozerá iným pohľadom. Miriam cez objektív, Soňa cez hudbu a ja cez pohyb. Snažím sa vyjadriť, možno zhmotniť to, čo Miriam chce povedať svojimi fotografiami a Soňa (pozn. Soňa Horňáková) svojimi piesňami. Inšpirovaná obrazom a hudbou cez takzvanú „reč tela“ pohybovú a výrazovú fantáziu, zakončujem našu spoluprácu v trojici tancom a tým sa pripájam k myšlienke, ktorá nás spojila.

Ivana Konská

—

Pošlem ti bozk po opare rána

a ako dym vo vetre učím sa

rozpoznať najskôr seba.

Vidím za roh tvojich myšlienok.

Najprv vidím samú seba a potom dlhý rad tvári, ktoré krúžia vôkol teba.

Soňa, Ivana, Miriam

Osamelý námorník sa utopil v mojej duši.

Obnažené javisko (bez závesov), uprostred tejto samoty stojí koncertné krídlo. Pomaly sa nasvecuje klavír, za ktorým tušíme postavu. Je to ženská postava spiaca za klavírom, ktorá sa preberá a začína hladkať klávesy. Tie vydávajú najskôr nesúvislé tóny postupne prechádzajúce do hudby. Hra pôsobí zo začiatku unavene, je to však herečkin monológ, ktorý prejde do vokálu, akoby chcela niečo nahlas zakričať. Jej hlas budí všetkých obyvateľov, lepšie povedané obyvateľky tohto domu. Začínajú sa schádzať pri klavíri, ako v hlavnej dvorane. Prichádzajú odvšadiaľ: zo severu, z juhu, z minulosti i prítomnosti. Ženy. Taká divná spoločnosť.

V rukách držia dvojramenné svietniky, odeté sú v ľahkých šatách, z ktorých dýchajú prežité roky. Prichádzajú akoby vyrušené zo spánku, zo života, z práce, z milovania. Sú tu pri klavíri, ako pri centre ich sveta nehmatateľného. Jedna postava sa nezastaví, ide ďalej a ďalej dopredu, skoro až pred tváre ľudí, divákov. Monológ…, ktorý „rozkmitá“ dej ženy, udalosti. Rozvlní sa javisko a v tejto pohybovo slovnej feérii sa postavy „obnažujú”, aby rozohrali svoje malé príbehy, ktoré spoločne vytvoria jeden súvislý obraz. Účinkuje šesť žien. Žena klaviristka je vnútorný hlas. Nikdy nikto nevie, kedy sa ozve v nás. Proste sa ohlási a treba s ním niečo robiť, aspoň si ho vypočuť… Je to unavený vnútorný hlas, je to hudba v nás /preto klavír/. Niekedy jačí, inokedy prosí, kričí, stoná, sme v neustálom pohybe, ženskom chvení a napätí.

Dnes sa ozýva z hĺbky svojej samoty. A budí celé telo i dušu. Nie, nedá jej pokoj a tak ožíva celý systém toho krehkého a silného zázraku zároveň. Ženy vstávajú a schádzajú sa v sebe, vo svojej schránke. Postavy so svetielkami, drobné čiastočky veľkej mozaiky. Plamene sviečok vytvárajú tiene a tie sú na všetkých stenách javiska. /Sú ako ony, hrozivé i chvejivé zároveň/. Pomaly schádzajú ku klavíru. Veľké matróny, zvodné krásavice, ubité duše, naivné blondíny, plaché lane… všetky … schádzajú sa tu v epicentre „výbuchu”. Tá, čo ide stále dopredu ako pominutá, tak to je práve ona, žena v zrelom veku, ktorej už nik nevezme nijaké ilúzie. Ona už totiž žiadne nemá… A ak náhodou, tak sú slušne ukryté v tej sarkastickej hromádke mäsa a kostí. Áno, ona preruší ticho, pretože neznáša pátos príchodov. Je vecná, je sarkastická, je na prvý pohľad trefná. Vnútorný hlas je tágo, tieto postavy sú guľami na veľkom gulečníku osudu. Ilúzia? Pravda? Skutočnosť, ktorá je vždy iná? Pomaly sa rozohráva jedna ľudská dráma rozložená na šesť častí a šesť príbehov.

Viera Dubačová

—

Zaujíma ma vzájomná reakcia a najmä komunikácia ľudí, ktorí sa stretnú……………na javisku.

Zaujímajú ma možné hranice porozumenia………na javisku.

Pavlína Fichta Čierna